Toto je naša duchovná identita: sme milovanými Božími deťmi. Vždy. Chápete teda, že neprijať sa, byť nespokojný a myslieť o sebe negatívne, značí nerozpoznať svoju najvlastnejšiu identitu: je to ako odvracať sa na inú stranu, zatiaľ čo Boh chce spočinúť svojím pohľadom na mne, je to ako chcieť zhasiť sen, ktorý On pre mňa živí. Boh nás miluje takých, akí sme, a žiaden hriech, nedokonalosť či zlyhanie ho nedonúti zmeniť postoj. – Papež František
Nepovažuj nikdy toho, koho evanjelizuješ, za človeka nakazeného, ktorého sa musíš dotýkať pinzetou. Miluj ho, alebo mlč. Priviň ho k sebe ako druhého Krista, alebo od neho ďaleko uteč.
– brat Efraim
Z Traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána Fortunátovi
„Utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ Kto by sa teda neusiloval všetkými spôsobmi dosiahnuť takú slávu, že sa stane Božím priateľom, že sa bude hneď radovať s Kristom, že po pozemských mukách a trápeniach dostane večné odmeny? Ak je pre svetských vojakov slávou, keď sa po premožení nepriateľa vracajú do vlasti ako víťazi, o koľko mohutnejšia a väčšia sláva je vrátiť sa po premožení diabla ako víťaz do raja a tam, odkiaľ bol vyhnaný hriešnik Adam, zaniesť po porážke toho, ktorý ho predtým oklamal, víťazné trofeje, priniesť Pánovi ako najmilší obetný dar neporušenú vieru, čnosť bezúhonnej mysle a žiarivú chválu nábožnosti; sprevádzať ho, keď príde pomstiť sa na nepriateľoch, stáť po jeho boku, keď si sadne a bude súdiť, stať sa Kristovým spoludedičom, vyrovnať sa anjelom a tešiť sa podielu na nebeskom kráľovstve s patriarchami, apoštolmi a prorokmi! Aké prenasledovanie môže zdolať tieto myšlienky, ktoré dokážu prekonať aj muky?!
Myseľ založená na nábožných rozjímaniach zostáva statočná a pevná a duch neochvejne odoláva všetkým hrôzam diabla a hrozbám sveta, keď ho posilňuje istá a pevná viera v budúce veci. V prenasledovaní sa zatvára zem, ale otvára sa nebo, antikrist sa vyhráža, ale Kristus chráni, nastáva smrť, ale nasleduje nesmrteľnosť. Aká je to česť a aká istota odísť odtiaľto s radosťou, odísť uprostred bied a súžení slávne, zatvoriť na okamih oči, ktoré videli ľudí a svet, a ihneď ich otvoriť, aby hľadeli na Boha a na Krista. Aký rýchly je taký šťastný prechod! Náhle si vzatý zo zeme, aby si bol umiestený v nebeskom kráľovstve.
Tomuto treba myseľ i myšlienky venovať, o tomto vo dne v noci rozjímať. Ak potom prenasledovanie zastihne takéhoto Božieho vojaka, nebude môcť zlomiť silu ochotnú bojovať. Alebo keby bol odvolaný skôr, viera, ktorá bola pripravená na mučeníctvo, nezostane bez odmeny. Veď Boh sudca odmieňa bez meškania. V prenasledovaní získava korunu zápas, v pokoji svedomie.
Jedna misijná sestra vo svojej misii stretla v jednej dedinke ženu, ktorej akýsi človek zabil syna a muža. Ked jej po niekoľkých mesiacoch priviedli vraha a chceli, aby ho ona odsúdila, ona sa postavila pred neho a povedala: „Ty chápeš, že si mi zabil všetkých, čo som mala, že kvôli tebe teraz už nemám nikoho? Nie, zabiť ťa nezabijem. To by bolo pre teba príliš ľahké. Budeš mojím synom. Budeš u mňa žiť a budeš mojou rodinou – budeš so mnou jedávať, so mnou pracovať, so mnou odpočívať.“
Čo by si ty urobil na jej mieste? Odpustenie je viac, ako len stíšenie hnevu, viac ako len zabudnúť, viac ako len nepotrestať, nepomstiť sa. Odpustenie je totiž jedna z foriem skutočnej lásky, ktorá previnilca robí svojím milovaným… Ako nakoniec Boh urobil aj s tebou, so mnou… Chápeš? Tak choď a rob podobne…