Citáty otce Roberta Baleka 2. – delší texty

Dôstojnosť syna, dcéry samého Boha – nekonečné dedičstvo, nekonečné práva a privilégiá no i nekonečné povinnosti. Nikdy sa neponíž na úroveň padlých anjelov konajúc to, čo ponižuje tvoju dôstojnosť – dôstojnosť syna samého Boha. Konaj a správaj sa tak, aby všetci okolo cítili, že ponížiac, vysmievajúc, zradzujúc a klamajúc teba, klamú samého syna Boha – syna Lásky, Pokory, Pravdy, Milosrdenstva a Múdrosti… Buď hodný dôstojnosti, do ktorej ťa voviedol v krste sám Boh skrze krv svojho Syna – skrze jeho smrť a zmŕtvychvstanie.


To, čo chceš, aby ťa naplnilo, to ťa koniec koncov naplní. A čomu dovoľuješ, aby ťa potešovalo, to ťa nakoniec bude potešovať večne. Čím sa túžiš nasýtiť, to ťa aj nasýti. No otázne je, či budeš od toho naplnenia, potešenia a nasýtenia skutočne šťastný. To závisí od toho, čo ťa naplní, poteší a nasýti. Zhnité a splesnuté, otrávené, zvonka krásne a zvnútra prázdne veci ťa síce naplnia a nasýtia, no následky nedajú na seba dlho čakať.
Skutočné nasýtenie so skutočnou blaženosťou a nekonečným šťastím ti dá iba autor tvojej duše – BOH – sýť sa Ním, napĺňaj sa Ním, daj sa Ním potešovať – o tom sú blahoslavenstvá – ste blažení, ak sa necháte Bohom obslúžiť a neobsluhujete sa sami…


Vždy, keď sa snažíš vyšvihnúť sám seba na prvé miesto, často pritom skôr či neskôr začneš používať zlo, ktoré ťa možno aj potiahne k prvému miestu podľa sveta, no na ceste k nemu stratíš prvenstvo skutočné – prvenstvo, v ktorom je Boh absolútny profesionál – prvenstvo Pokory, Múdrosti, Pravdy, neustáleho Milosrdenstva, prvenstvo skutočnej nefalšovanej sebaobetavej Lásky. Uvoľni sa, upokoj svoju dušu – na skutočnom prvom mieste sa vždy nachádzal, nachádza a aj bude navždy nachádzať iba Boh – jediný Úplne dokonalý, absolútne silný, múdry a milujúci Boh. On sám ťa túži vytiahnuť z posledného miesta k sebe pomáhajúc ti byť viac a viac podobným Jemu. Preto ti stačí jednoducho byť celým srdcom tým, kým si hoc aj na poslednom mieste. Veď to nie je tvoja starosť – byť veľkým, prvým, dokonalým. Je to túžba a obrovské želanie Boha. Pretože Boh každého z nás stvoril rovnako veľkými – v jeho očiach sme všetci na prvom mieste – každý svojím neopakovateľným spôsobom.


Neboj sa tak strašne toho, čo máš práve teraz urobiť, alebo povedať, alebo niečoho, čo sa má stať. Sú to veci, ktoré ťa len strašia a samy osebe nie sú tak strašné, iba my sme sa ich tak straaašne nastrašili… Je to ako s malým psíkom, ktorý silno breše ale len preto, aby ťa naľakal a sám sa ťa strašne bojí. Nemôže poraniť pokiaľ mu to ty svojím strachom nedovolíš, pretože stačí jeden šmah a psíček letííí…
Usmej sa trošku nad svojou situáciou a skús sa nebrať tak strašne vážne… Viac si to užívaj v radosti a humore, ktorý mimochodom máš… A to viem stopercentne, pretože Boh všetkých stvoril na svoj obraz a on je geniálny humorista. Tak si to užívaaaaj a leeeť, aj keď to niekedy bolí…


Túžba skryť ťa pod svoje krídla, postarať sa o teba a urobiť ťa nakoniec nekonečne šťastným je túžba samého Boha – Lásky. Dovoľ tejto túžbe rozprestrieť krídla a letieť… letieť a niesť ťa na svojich krídlach… Veď áno, mohol by si aj sám urobiť všetko, aj keď vieš, ako to vždy dopadlo. No veď ak niekto tak ťa milujúci tak veľmi túži urobiť ťa šťastným, prečo mu to nedovoliť, prečo mučiť jeho túžbu a nedovoliť jej rozletieť sa naplno do výšav? Tak mu dovoľ postarať sa o teba. Povedz: „Dovoľujem ti, chcem, túžim po tom, po čom túžiš ty. Nech sa stane, ako si vždy chcel ty, môj Milovaný Bože!“


Boh rozlišuje medzi
– ľahkým hriechom, ktorý neničí Boží večný život v nás, ktorý sme dostali zadarmo v krste, len ho naštrbuje a poškodzuje, no nezničí, pričom takéto poškodenie večného života v nás ľahkým hriechom sa dá opraviť tvojou úprimnou ľútosťou bez spovede
– a medzi ťažkým hriechom, ktorý zničí Boží večný život v nás a my znova zomierame večnosti ako zomreli Adam a Eva, hoci fyzicky žili ďalej. Toto sebazničenie je možné obnoviť iba cez spoveď krvou Krista ako sa to deje pri krste.
No ak sa príliš zanedbáva často opakovaný ľahký hriech, poškodenie môže prerásť v úplné zničenie Božieho života v nás – do ťažkého hriechu. Preto sa pre dobrý duchovný život odporúča pri spovedi hovoriť aj o ľahkých hriechoch, hoci sa nemusí. Aby kňaz mohol človeka správne viesť a predísť upadnutiu do nového ťažkého hriechu…


Pokorné prijatie svojej hriešnosti, rozhodnutie napraviť zlo, ktoré sme vykonali, nastúpiť znova a znova na cestu pokánia – to je vynikajúca príprava na skutočnú modlitbu, v ktorej bude hovoriť už nie naša pýcha, egoizmus, závisť, či chamtivosť, no naše skutočné Bohom milované pokorné JA. Až vtedy vyjdú z nášho srdca skutočné modlitby, ktoré Boh môže vypočuť a vykonať, pretože budú povedané so srdcom očisteným od všetkej špiny, srdcom skutočne milujúcim a pokorným…


Ak nebežíš nahor po namastenej streche a zastavíš sa, samo ťa to kĺže dolu. Na takej streche sa zastaviť na jednom mieste nedá. Alebo ideš nahor alebo klesáš nadol. Tak je to aj v duchovnom živote s Bohom. Alebo sa zo všetkých síl snažíš bežať vpred za Ním napriek všetkému, čo vidíš alebo cítiš okolo, alebo sa od neho automaticky vzďaľuješ, ak sa čo i len na chvíľku zastavíš mysliac si, že sa nič také strašné nedeje, a môžeš sa na chvíľu nesnažiť, proste to nechať plávať samospádom. Vo vzťahu k Bohu neexistuje stagnácia, alebo stúpaš nahor alebo automaticky klesáš dolu. Pričom aj prázdnota či púšť, v ktorej sa snažíš pokračovať v ceste za Ním, je cestou nahor, hoci to tak necítiš. Tak kde si teraz ty?


Ak chceš zvíťaziť nad silami zla, ktoré ťa zotročujú, posilni modlitbu vo viere – chválu za to, že Boh je jediný, ktorý s týmto otroctvom môže čosi urobiť, vďaku za to, že On jediný s tým aj skutočne čosi robí a prosbu o to, aby si On zobral všetko do svojich rúk, aby celý proces viedol a doviedol do víťazného konca pri tvojom plnom podriadení sa Jemu ako generálovi.
No okrem posilnenej modlitby treba posilniť aj pôst, ktorý musí byť ušitý na mieru silám zla, ktoré ťa zotročujú. Vždy to musí byť alebo konanie dobra, ktoré je v protiváhe zla, ktoré chceš oslabiť, alebo nekonanie zla, proti ktorému bojuješ.
Príklad pôstu – vždy vo štvrtok budem celý deň hovoriť pravdu čokoľvek by sa dialo, aj keď ma to silno ťahá vždy a všade klamať. Alebo vždy v stredu budem celý deň myslieť iba na druhých, v čom im treba pomôcť, ako ich povzbudiť, komu venovať čas, komu pozornosť, koho proste vypočuť a pod. – napriek tomu, že ťa stále bude ťahať zlý k tomu, aby si konal toľko toho pre seba, čo ešte treba urobiť, aby si zlepšil svoj život, zväčšil svoje pohodlie, ešte viac si oddýchol ako stačí, ešte lepšie a viac si pre seba čosi kúpil a pod. Alebo vždy v utorok nebudem pozerať televízor, nezapnem počítač ani sa nebudem hrať v telefóne, ani nebudem loziť po internete, a čas, ktorý takto získam, venujem čítaniu biblie, modlitbe, čítaniu duchovnej literatúry, návštevou tých kamarátov či príbuzných, u ktorých som už dávno nebol alebo nechcel k nim z rôznych dôvodov zájsť, aj keď sa tak strašne chce zapnúť telku, počítač či mobil a hodiny doň ťukať, loziť, pozerať, hrať sa či iné hriešne veci… 🙂
Princíp je vždy ten istý – protiváha zlu dobrom…
A to je skutočný pôst, ktorý skutočne oslabuje silu zla v tebe a ty zvíťazíš nad ním s vierou, že Boh jediný môže uzdraviť a oslobodiť – On, ku ktorému sa modlíš a pod ktorého vedením bojuješ… 🙂


My – kresťania – sme filtrom pre tento svet. Filtrom, ktorý zadržiava množstvo špiny zla a hriechu, aby sa v tomto svete dalo ľahšie dýchať a žiť. Prečo? Pretože zlo, ktoré prichádza k nám, my na sebe zastavujeme modlitbou, požehnaním, slovom odpustenia, skutkami pokory a trpezlivosti, milosrdenstva a skutočnej nefalšovanej lásky. Pretože veríme, že dobro je silnejšie než zlo, milosrdenstvo mocnejšie než neodpustenie a ignorancia, trpezlivosť viac ako rozčuľovanie a hádky, pokora kráľovskejšia než pýcha, čistota múdrejšia než smilstvo, že skutočná láska nakoniec vždy zvíťazí nad nenávisťou, ktorá má silu len natoľko nakoľko je skutočnej lásky málo. Pretože my veríme, že Kristus je viac ako čokoľvek v tomto svete, že On nakoniec nad všetkým zvíťazí a my s ním… 🙂


Niekoľko možných variantov, keď si myslíš, že Boh neodpovedá na tvoje modlitby:
1) Odpoveď prišla, no ty si ju nepočul, pretože si bol sústredený nie na Boha ale na seba, alebo na svojho vymysleného Boha, ktorý nie je reálny, preto si reálneho Boha nepočul…
Alebo si čakal presne sformulovanú odpoveď takým spôsobom, ako sa tebe páčilo, ako by si ju podľa teba mal dostať a Boh ti ju už dal, no cez náznak…
Alebo odpoveď ešte neprišla, pretože môže prísť až vtedy, ak Boh zmení vo tvojom srdci niečo, čo je potrebné k tomu, aby si jeho odpoveď pochopil správne… a tak ďalej a tak ďalej…
Zapamätaj si – Boh neodpovedá paušálne kopírujúc to isté dookola – to je pod jeho úroveň – odpovedá originálne neopakovateľne zakaždým inak – presne tak ako to potrebuješ, aby si rástol, menil sa k lepšiemu, niekedy aj cez utrpenie…
2) Aby Boh mohol vypočuť tvoju modlitbu, musí zmeniť srdcia stovke ľudí, aby nakoniec mohol cez nich zmeniť niečo, čo nakoniec privedie všetko k želanému koncu, o ktorom si prosil v modlitbe. A srdce človeka je zložitá vec, meniť ho vie iba Boh , no aj na to potrebuje každý človek čas. Keby záležalo iba od Boha, on by to urobil za sekundu… No žiaľ, všetko záleží sčasti aj od nás… Ako od nás? Cez naše dobrovoľné slobodné rozhodnutie dovoliť Bohu konať… Modlitba: „Všetko odovzdávam do tvojich rúk. Konaj so mnou, vo mne a cezo mňa tak, ako chceš Ty, aj keby som sa ti protivil, pokračuj vo svojej vôli, len ma nakoniec urob nekonečne šťastným – mňa aj všetkých mojich milovaných.“ No túto modlitbu treba opakovať často ako sa len dá cez deň, pretože nestačí iba raz dovoliť Bohu konať akoby to bolo navždy, pretože my sme biedni ľudia – stačí blbosť a my sme už úplne inak nastavení – zatvorení na Božiu pomoc a konanie… a treba sa znova cez modlitbu otvoriť Jeho pôsobeniu, inak Boh znova nemôže nič robiť a čaká, kým sa situácia znova dostane do kritického bodu, kedy mu znova dovolíme na pár sekúnd čosi urobiť a potom sa znova neúmyselne cez kolobeh zatvoríme a bežíme a bežíme, kým si znova neublížime a nepadneme hladní vysilení a tak do konca života… A predsa len sa dalo častejšie úmyselne otvárať a odovzdávať Mu seba do Jeho vôle… 🙂 A tak sa mnoho vecí dáva do poriadku a ani o tom nevieme, pretože mnoho vecí Boh rieši bez nás no s naším dovolením… – neustálym vedomým dovolením… 🙂  Skúsiš?


Spoliehať sa na Boha možno stále, bezhranične? Alebo aj toto má svoje hranice?
Záleží od toho, nakoľko Mu veríš… Boli ľudia aj za Krista, ktorí neunúvali Krista o pomoc a uzdravenie a ani ho nedostali, lebo mu neverili, že to môže vyriešiť alebo že to chce vyriešiť, alebo preto, lebo oni sami už vedeli ako to riešiť a nepotrebovali Krista, aby im pomohol, lebo to chceli riešiť inak ako On… Aj tak sa dalo… No často ich riešenie bolo dočasné, neúplné a niektorí stratili všetok majetok, len aby sa uzdravili, ako tá žena s vyschnutou rukou.
No Boh chce, aby sme sa spoliehali na neho stále bezhranične a on chce riešiť aj naše najmenšie problémy, no je málo ľudí, ktorí v toto veria, preto sa nespoliehajú… Nedôverujú Mu, že ho môžu unúvať aj s takými problémami.
No ak sa spoľahneš na Boha vo viere, že On chce riešiť, že On vie, ako riešiť, že On dokáže riešiť to, čo ťa trápi, on začne riešiť veci často úplne inak ako si očakával, no súčasne dáva tebe pokyny, cez ktoré sa chce cez teba postarať o druhých… Takže ak sa spoliehaš na Boha, neležíš nečinne na posteli celé dni čakajúc jeho pomoc, ale pracuješ od rána do večera pre iných a Boh sa cez iných neustále stará o teba… Tak to funguje geniálne…
No niekedy ti Boh povie: „Choď tam a tam, pretože chcem sa o teba postarať cez toho lekára, aby on dostal pomoc cez teba odo mňa – nie uzdravenie tela ale jeho duše… a tak ďalej… Je to vzájomné… On jediný vie, komu, ako a kedy pomôcť… Spoliehaj sa na Neho stále veriac, že každý prejav jeho vôle je to najlepšie pre teba aj pre iných okolo…


Si pripravený na kázeň niekoho väčšieho ako bol Jonáš a na múdrosť väčšiu ako bola múdrosť Šalamúnova, ak skutočne túžiš po pravde a úprimne ju hľadáš a ak pravdu nájdeš, tak ju prijmeš akou by nebola a začneš ju žiť, aj keď to bude bolieť, aj keď to bude nevýhodné. Vtedy nikto nebude môcť prísť a odsúdiť ťa naveky, že si múdrosť Boha nehľadal, pretože si bol ochotný ísť za ňou aj na kraj sveta, a nik ťa neodsúdi, že si Jeho slová nepočúval, pretože si bol ochotný, počúvajúc Jeho slová, zmeniť celý svoj život. Jeho múdrosť a Jeho slová sú totiž bližšie ako si môžeš predstaviť – v tvojom srdci, len sa stíš a započúvaj sa do tlkotu Jeho života v Tebe a načúvaj… On ti všetko porozpráva a bude ťa viesť, aj keď ľudská múdrosť bude hovoriť čosi iné a ťahať ťa od Jeho múdrosti ďaleko. Nevzdávaj to a načúvaj a s Jeho silou meň svoj život, aby si sa nakoniec stal Svetlom Pravdy, Pokory a Lásky… a zjednotil sa s Ním naveky v nekonečnej Slobode a Šťastí… 🙂


Skutočná viera potrebuje skutočnú pokoru. No i naopak.
Skutočná pokora potrebuje skutočnú vieru.
Pokora je túžba po pravde, hľadanie pravdy, nachádzanie pravdy s radosťou, prijatie pravdy takou aká je a žitie pravdy, čo by to nestálo.
Viera je presvedčenie o čomsi ako o pravde, napriek tomu, že sa to nedá 100 % – ne dokázať. Viera v Boha je možná iba v pokore. Pretože iba pokora hľadá pravdu a teda aj pravdu o Bohu. A ak je viera založená na klamstve o Bohu, dlho nevydrží. Napríklad: Boh urobil strašnú chybu – alebo – Ako sa Boh mohol spokojne pozerať na také zlo a nič neurobiť? A podobne. Tieto výroky sú založené na klamstve a môže ich povedať iba pyšný človek. Boh ak je Bohom, je dokonalý a nikdy nerobí chyby. Tak v akého Boha veríš ty? Aj smrť Krista bola pre mnohých ohromnou porážkou a chybou Boha, no Boh vedel, že táto porážka bude skutočným víťazstvom nad každým zlom. Tak aj v tvojom živote – ak sa ti zdá, že Boh urobil chybu, treba sa pozrieť svojej viere na zúbky, určite tam nájdeš poriadne kazy pýchy ako ich rozožierajú…
Pokora vždy ide ruka v ruke s vierou a viera s pokorou… 🙂


Niekedy treba čas, aby sa človek, ktorému sme ublížili, z toho spamätal. Nie sme stroje, nedokážeme v momente reagovať po oprave tak ako pred pokazením. Aj koleno, ktoré rozbijeme alebo noha ktorá sa zlomí, nefunguje už tak na 100 percent ako kedysi a s tým treba rátať…
No jediný Boh vie aj v tejto situácii konať zázraky. On dokáže uzdraviť aj koleno aj nohu tak, akoby boli úplne novučičké. A to dokáže aj s dušou človeka, no k tomu potrebuje jej dôveru, jej pokorné odovzdanie do jeho rúk a tvoju modlitbu za toho, komu si ublížil… Nevysvetľuj, neospravedlňuj sa do nekonečna, nepros do nekonečna o odpustenie, to nikomu a ničomu nepomáha. Po pár pokusoch o vysvetlenie, po pár prosieb o odpustenie, nechaj pôsobiť už iba Boha – on si k tomu človeku nájde cestu a cez rôzne situácie mu ukáže, že aj on vie raniť iný vzťah, že aj on sa vie pomýliť tak nešťastne, že druhý človek pri ňom trpí. Vtedy pochopí, prijme aj teba so všetkými chybami – ak to sám zachce, samozrejme…
Všetko závisí od slobodnej vôle človeka. Takže pokor sa, ľutuj svoje hriechy, skrúš svoje srdce, a konaj pokánie nielen za toto jedno zlo no i za mnohé iné = tým, že budeš konať dobro opačné k zlu, ktoré ľutuješ… A tvojím pokáním sa mnoho vecí dá do poriadku samo… Skúsiš?


Čo je pre teba skutočne cenné, za čo by si bol ochotný obetovať všetko čo máš, čo takú cenu nemá – aj 2000 svíň? Čo by si bol schopný neľutovať, neplakať nad tým, pretože cenou tejto obety si získal to najcennejšie – svoju dušu doráňanú zlom, zotročenú pýchou a egoizmom, no opäť slobodnú vďaka obetovaniu čohosi, čo tak cenné ako ona nie je? Alebo predsa len je niečo pre teba omnoho cennejšie ako tvoja duša – tvoja kariéra, tvoja sláva, tvoja moc, tvoje bohatstvo, tvoje klamstvá, tvoje sexuálne dobrodružstvá – tvoje svine, ktoré ti je ľúto obetovať kvôli slobode tvojej duše? Tak povedz, čo obetuješ? Dušu kvôli sviniam?


Uvedom si jednu pravdu: Ty si nezávislý od toho, kto čo chce.
Oj oj čo všetko by chceli ľudia okolo mňa… A čo? Akože preto mám teraz vypĺňať ich očakávania? Nie, ja som stvorený nie preto, aby som vypĺňal očakávania druhých okolo, ale aby som oslavoval Boha, ktorý ma miluje takého, aký som a robí všetko preto, aby som sa stal takým, akým ma On videl od večnosti ,akým ma chcel mať, aby som ho mohol presne taký chváliť večne milujúc ho takým, akým On skutočne je dovoľujúc Jemu milovať ma takého, aký som – biedneho úbohého nehodného jeho lásky… 🙂


Skutočne šťastným – blaženým budeš len vtedy, ak dovolíš Nekonečnému šťastiu – blaženosti naplniť ťa… Kým budeš napĺňať svoje srdce priemerným, biednym a úbohým šťastím, nikdy nebudeš skutočne nekonečne šťastný…
Skutočne šťastný – blažený, môžeš byť len vtedy, ak si dovolíš byť závislým len a len od Nekonečného šťastia a blaženosti, Nekonečnej lásky, pokory, múdrosti, ochrany, milosrdenstva, pravdy, spravodlivosti, pokoja, trpezlivosti a pod., pretože len vtedy ťa táto nekonečnosť naplní. Inak budeš stále biedny a úbohý v svojom smiešnom bohatstve, nepokojný vo svojej túžbe nájsť pokoj a nikdy sa nestaneš Synom pokoja, hoci po tom tak veľmi túžiš kdesi hlboko v srdci, ostaneš nenasýtený skutočnou spravodlivosťou vo všetkých svojich pokusoch nastoliť spravodlivosť po svojom robiac ešte viac zla a nespravodlivosti, prenasledujúc a mučiac tých, ktorí ťa prenasledujú a mučia, a tak nenachádzajúc dobro ale iba zlo vo svojom srdci a v srdciach druhých okolo…
Blažení, skutočne šťastní sú len ti, ktorí sami seba nenaplňujú, neutešujú, neochraňujú, nebijú sa za svoje ospravedlnenie, ale dovoľujú Bohu napĺňať, utešovať, ochraňovať ich či nastoliť spravodlivosť…
No utešujú druhých, napĺňajú ich, ochraňujú, upokojujú druhých, no starosť o seba prenechávajú úplne Bohu, ktorý ju preukazuje cez iných okolo… 🙂
Tak sa upokoj – Boh horí túžbou postarať sa o teba, potešovať ťa, napĺňať a nasycovať ťa, chrániť ťa ako oko v hlave… Len mu to dovoľ, prosím a pocítiš, čo je to skutočné šťastie a blaženosť… 🙂


Ak Kristus vybral spomedzi všetkých za svojich apoštolov takých slabých, biednych a hriešnych ľudí milujúcich iba seba aj po troch rokoch neustáleho prebývania s Ním bok po boku vidiac jeho zázraky, jeho dobrotu a lásku k nim, prečo sa tak vzpieraš tomu, že vyberá za svojho priateľa aj teba? Prečo ťa tak odrádzajú tvoje pády, zrady a pochybenia od Jeho lásky, ak apoštolov po tom všetkom, čo urobili, ich znova prijal a odpustil? Tak sa už konečne upokoj, a dôveruj Bohu, že nezahodí nijakého hriešnika, ktorý sa kajá a ako Peter srdcervúco plače nad svojou zradou a pokorne sa k Nemu vracia ako k svojmu Pánovi hovoriac jedno jediné: „Áno, milujem ťa, len ty vieš ako…“ – pretože počuje od Krista nie výčitky a jedinú otázku: „Miluješ ma?“ Pretože o to jediné Ježišovi ide… A ty? Miluješ ho vôbec? Alebo sa len chceš cítiť dobre, sväto vedľa neho? To sú dve rôzne veci a On chce tú prvú… 🙂


Kvôli biednemu hlúpučkému dievčaťu ktorá nevie, čo chce, a behá od jedného chalana k druhému, predsa nezničíš svoje možné budúce šťastie s tou, ktorá ťa je hodná a niekde žije a možno chodí okolo teba a nemôže ťa stretnúť, pretože ty stále prebývaš v smútku za tou, ktorá ťa proste nebola hodná… Nestrácaj skutočné šťastie kvôli niekomu, kto si ho nikdy nezasluhoval blízko pri tebe…
No k tomu sa musíš znova stať samým sebou – a tvoj smútok, agresia, hnev, a všetko ostatné zlo, ktoré kvôli nej teraz robíš – to nie si ty… Takže sa vráť… Vráť sa k dobrému, šľachetnému a odvážnemu srdcu, ktoré v tebe bije… a už nehľadaj znova opäť nejaké dievča, proste ži naplno zo srdca dobrom, ktoré je v tebe – miluj zo srdca ľudí okolo seba – a samo sebou sa stane, že tá pravá ťa nájde…
Len buď opatrný, aby ťa nezlapala znova nejaká, ktorá ťa nie je hodná… Boh ti vždy poradí, ktorá je tá pravá… Len sa mu opäť staň priateľom… 🙂


Ak máš vnútri obrovský nepokoj a vzdor – treba upokojiť srdce – dušu… Nájsť to, z čoho všetko vychádza a postaviť sa tomu tvárou v tvár – odvážne do toho vojsť napriek bolesti a tam vnútri to pochopiť, prijať a tak to pokoriť, podriadiť dobru – často sú to tvoje strachy a hnevy – hlboko skryté pod maskou tvrdého a chladného srdca… A potom sa všetko upokojí… Skús… No upozorňujem ťa, je to len pre silných a odvážnych – zbabelci sa do tejto bitky nikdy neodvážia… Príliš sa boja bolesti hrdinov, bolesti, cez ktorú treba prejsť, aby mohlo prísť uzdravenie… A preto mnohí bežia preč do agresie, hnevajúc sa na seba a na druhých robiac to, čo nechcú, no inak nevedia, ako sa vysporiadať s tým chaosom v sebe, a tak iba ubližujú sebe a druhým a strachy a hnevy iba znásobujú… Nebuď takým zbabelým. Spolu s Bohom túto bitku 100% vyhráš… 🙂 Veríš?


Cesta – tá najlepšia, ktorú vybral Boh pre Máriu, nebola tou najľahšou cestou, naplnenou tými najmenšími problémami. Naopak – často viedla cez bolesť, utrpenie, skrytosť pred očami sveta a cez obetu – tak ako to bolo v prípade Jozefa, Jána Krstiteľa a samého Krista a takisto mnohých svätých. No vždy sa ich táto Božia cesta končila tým najlepším dobrom – Ježiš vykúpil celé ľudstvo, Mária sa stala Kráľovnou neba a zeme, Ján Krstiteľ veľkým prorokom… Aj v tvojom prípade Boh vidí tú najlepšiu cestu k tvojmu najväčšiemu šťastiu. Pôjdeš jeho cestou, aj keď to bolí, aj keď ti nikto neverí a všetci sa z teba smejú, dokonca ti spôsobujú veľké utrpenie? Alebo to vzdáš a pôjdeš ľahkou cestou? Čo urobíš?


Mnohí sme začumení do tej bedne… ach… a odtrhnúť nás od vysnívanej reality, ktorú chceme a vrátiť do reality, ktorú nám je ťažko žiť, pretože bolí, pretože nie vždy vyzerá tak ideálne ako v rozprávke, pretože ju cítiť až do špiku kostí, to je teda poriadna drina… 🙂 No jedine túto realitu má zmysel žiť. Všetko ostatné sa premení na fatamorgánu, miznúcu a zjavujúcu sa vždy o poriadny kus ďalej… Čo si vyberáš žiť ty?


Mária riskovala svoju česť, svoj život, len aby sa splnilo, čo Boh povedal ústami anjela. Jozef riskoval svojou cťou čistého, zdržanlivého, spravodlivého muža plniaceho zákon Boží do podrobností. Celý život boli obaja v očiach obyvateľov Nazareta ľuďmi, ktorí nevydržali a porušili zákon, ktorý hovorí, že rok pred sobášom musia obaja žiť oddelene a v čistote tela i duše bez manželského spolužitia. Celý život Mária trpela pohľady tých, ktorí neboli schopní uveriť, že počala z Ducha Svätého, ktorí verili len svojmu ľudskému úsudku – alebo bola Jozefovi neverná alebo zviedla Jozefa ešte pred svadbou. A Jozef – slaboch, ktorý to nevydržal a vyspal sa s Máriou ešte do svadby. Niesli celý život obetu za splnenie Božej vôle. A predsa boli čistejší ako ktokoľvek, kto ich odsudzoval. A ty? Čo si ty schopný riskovať, čo si schopný obetovať za splnenie Božej vôle v tvojom živote?


Aj keď bažíme po toľkých veciach – bohatstve, sláve, moci, pohodliu, výhodám, kráse, sexuálnym potešeniam či kariére, aj tak kdesi hlboko hľadáme skutočnú pravdu o sebe, o druhých, o svete okolo nás, o smrti, o živote, pravdu o Bohu – vychádzame do púští k prorokom, od ktorých dúfame táto pravda vyteká, ktorí, ako dúfame, neskazili slovo skutočného Boha o nás – kto sme a kam ideme – slovo Pravdy, ktorá sa nikdy nemení, Pravdy, ktorá nás urobí slobodnými – slobodnými od všetkých strachov, ktoré v sebe nosíme.


Slovo nie je zvuk, ktorý vydávajú naše ústa, aby doniesli slovo do srdca a mysle kohokoľvek, kto počúva.
Slovo nie sú písmená, ktoré vidno v knihách, aby doniesli slovo do srdca a mysle kohokoľvek, kto číta.
Slovo nie obraz, ktorý maliar namaľuje, aby doniesol slovo do srdca a mysle tých, ktorí sa pozerajú.
Slovo nie je hudba, ktorú skladateľ skomponuje, aby doniesol slovo do srdca a mysle tých, ktorí načúvajú.
Slovo nie je situácia, ktorá sa stane, aby doniesla slovo do srdca a mysle zúčastnených.
To všetko sú nástroje, ktorými sa dá Slovo odovzdať, preniesť zo srdca do srdca, z mysle do mysle. No akýkoľvek nástroj by si použil – a je ich nespočetné množstvo, vždy bude záležať na druhom človeku, nakoľko použije nástroje – prijímače svojho tela a duše, aby Slovo zachytil, prijal a porozumel mu. Hoci oči vidia a uši počujú, toľko krát srdce neuvidí a nezačuje nič, alebo uvidí a počuje čosi tak strašne dokrivené a domotané, že sa to už na Slovo ani nepodobá, pretože neverí, nedôveruje, nemiluje, a preto nepočuje, či nechce počuť, alebo počuje len to svoje stále dookola a dookola.
Slovo nie je nástroj, Slovo je živý organizmus obrovskej sily a moci. Všetky slová nami vypovedané nás raz budú súdiť, ako povedal Ježiš. A Slovo samého Boha – Slovo nekonečnej sily a moci, Slovo nekonečného večného života, nás bude súdiť takisto, ak sme ho načúvajúc alebo čítajúc ho bez viery, neprijali, odvrhli, či prepočuli jedným uchom dnu a druhým von. No Ono má silu premeniť všetko, ak ho s vierou prijmeš, ak mu uveríš, ak sa mu celý podriadiš. Veríš? 🙂


Ján Krstiteľ mal svoju cestu boja so zlom. Kristus svoju. Ján, pozerajúc na Krista zostal na pochybách, či je Kristus skutočným Mesiášom, ak nejde cestou, ktorú začal on svojím hromovým hlasom, plným výstrah a vyhrážok… No nečítal Sv. Písmo slobodne, čítal ho pod vplyvom svojich predstáv o Bohu a o jeho Mesiášovi. A nevšimol si, že sa Sv. Písmo napĺňa, že chromí chodia, slepí vidia, hluchí počujú, mŕtvi sa kriesia opäť k životu… A to je cesta Mesiáša. Pretože sú dve cesty boja so zlom:
1) Násilné vyrezávanie a vytínanie zla tvrdou nekompromisnou rečou či skutkami. Občas sa zlo skutočne takto podarí vykynožiť. No po akomsi čase rovnaké zlo ešte vo väčšej miere začne rásť všade navôkol. Alebo ten, koho si tak násilne obrezal, vyleje na teba po krátkom čase, predovšetkým keď budeš najmenej čakať, vlnu zla zo svojho zatrpknutého srdca, ktorá bude ešte väčšia a ničivejšia ako tá posledná, proti ktorej si bojoval.
2) Prinášanie skutočného života tam, kde sa život vytratil úplne alebo sa pomaly krok za krokom vytráca, chápajúc, že zlo sa zahniezdilo v srdci človeka len preto, lebo nebolo dostatočne ochránené dobrom, láskou, trpezlivosťou, odpustením, prijatím, pochopením od druhých a preto sa túto ochranu snaží zlému srdcu darovať, kým nebude také srdce schopné vzoprieť sa zlu dobrom, ktoré si mu daroval. Tak bude rásť v dobre viac a viac. A tak naozaj si proti zlu nepodnikol nijaké opatrenia, ty si len posilnil srdce druhého tým, čo mu chýbalo, aby bolo dostatočne silné byť sám sebou – obrazom Boha – obrazom Nekonečného Dobra.
Tak ktorú cestu si vyberáš ty?


Obrátenie je potrebné neustále – každý deň, pretože každý deň schádzame zo správnej cesty k večnosti s Bohom.
No k obráteniu je potrebné tak ako na túre v horách:
1) Čas od času sa zastaviť a sadnúť si – pravdivo a pozorne sa poobzerať okolo seba, uvedomiť si situáciu, v ktorej sa nachádzaš.
2) Vybrať mapu a zistiť, kde sa vlastne nachádzaš – ako ďaleko od správnej cesty. Tou mapou života by mohlo byť Sv. Písmo. No to ešte nestačí.
3) Spýtať sa horského sprievodcu, ktorý pozná terén a môže sa zorientovať, kde ste, a porozumieť mape, ktorú máš v rukách a poradiť ti, čo robiť. Sprievodcom životom by mohol byť Duch Svätý. No to takisto ešte nestačí.
4) Pokorné srdce, schopné prijať pravdu o sebe, o ceste, o situácii, v ktorej sa nachádzaš, prijať pokorne radu profesionálneho sprievodcu, ktorý sám tvoril mapu, podľa ktorej sa pohybuješ. V živote to môže znamenať pokoriť sa pred nekonečnou múdrosťou Ducha Svätého, ktorý je autorom Sv. Písma a on jediný ho vie správne vysvetliť tak, aby si pochopil, čo podľa neho nerobíš správne, čo treba zmeniť, ako sa vrátiť späť a začať z toho miesta, kde si opustil správnu cestu – správny spôsob života, vzťahu k Bohu, k druhým, k sebe.

Obrátenie je neustály proces pokorného srdca, ktoré si uvedomuje, že zablúdilo, túži sa vrátiť na správnu cestu, odvracia sa od nesprávnej cesty a podľa rady Ducha Svätého cez slová Sv. Písma, cez slová kňaza alebo brata či sestry v Kristovi sa snaží múdro čím skôr vrátiť späť a pokračovať v správnej ceste za Bohom.
A kde sa nachádzaš teraz v tomto momente ty? Dokážeš sa každý deň zastaviť a porozmýšľať – Skutočne idem správnou cestou vo svojich vzťahoch? Buď múdry, pokorný a poslušný Duchu Svätému. On ťa privedie na 100 % do cieľa – večného šťastia v zjednotení s Bohom.


Kvôli svojmu strachu si nemôžeš užívať lásku druhých okolo a oni tvoju… Tebe je naozaj lepšie žiť so strachom? A druhému je lepšie žiť s tvojím strachom? Keď ťa kvôli tvojmu strachu nemôže objať ako by chcel, povedať ti to, čo by chcel?
Strach je to, kvôli čomu tvoje vzťahy chladnú a rozpadnú sa skôr aj bez toho, aby si povedal o sebe aj veľmi zlé veci, ktoré držíš v tajnosti.
A naopak ak zahodíš strach ako bariéru a vydáš sa na dobrodružstvo skutočnej lásky, ktorej si schopný, potom ťa možno druhý človek bude milovať viac a viac až natoľko, že keď sa dozvie priamo od teba čokoľvek, jeho lásku to iba posilní – to je rovnako možné. Nemyslíš?
Ja som už mal dosť toho strachu a tresol som ho o stenu a rozhodol som sa, že budem milovať nech to stojí, čo to stojí… Áno, prichádzajú rôzni ľudia, sú aj takí ktorí sa zachovajú hlúpo. No ja ich milosrdne chápem.
No je mnoho tých, ktorí ma majú skutočne radi a ja sa z nich teším a radosť z nich je silnejšia než bolesť z tých, ktorí ranili. A preto som šťastný a nikdy to nevymením za strach… Dosť bolo strachu v mojom živote! Viac nechcem! Hotovo! A ty to dokážeš tiež… Ja ti verím – žiť bez všetkých tých nepotrebných strachov.
Vždy si zadaj otázku: A čo sa také strašné stane, ak sa stane to, čoho sa tak bojím? Naozaj je to také strašné, že sa kvôli tomu oplatí zničiť si život strachom? A vtedy pochopíš, že nič nie je také strašné na tejto zemi a všetko sa dá prežiť… Lebo je tu ON…
A vtedy sa uvoľníš a začneš si život skutočne vychutnávať napriek blbcom, ktorých bude vždy dosť… no kvôli nim si ja zničiť život strachom nedovolím. A ty?


Druhých dokážeš milovať takých akí sú a seba nedokážeš milovať takého, aký si… Ak to ty nedokážeš, nehovor o druhých okolo, že to tiež nedokážu – milovať ťa takého, aký si. Je to ich srdce a ich rozhodnutie, nie tvoje. Nepodsúvaj svoju nelásku do srdca druhých okolo seba. Oni majú svoje srdce a ty svoje. Ty seba nedokážeš milovať. No to ešte neznamená, že nikto ťa tiež nemiluje. V tom je tvoja chyba, kvôli ktorej sa ti rúcajú všetky tvoje vzťahy… Neveríš sebe, a tým pádom neveríš druhým… Uver, že niekto predsa len dokáže to, čo nedokážeš ty… 🙂 A Boh už na 100% dokáže.


Upokoj sa, nie sú všetci ľudia okolo teba ako tí, ktorí ti ublížili… Sú aj ľudia, ktorí tak ako ty chápu, tak ako ty milujú napriek všetkému, čo vedia… Všetkých si dal do jedného vreca… To je ale nespravodlivé. Ako by si sa ty cítil, keby ťa dali do jedného vreca s ľuďmi, ktorí nemajú skoro nikoho v láske, len seba? Nie je to príjemný pocit. Veď ty si iný ako tí, ktorí ti ublížili. Prečo potom toto právo byť iným odoberáš ľuďom okolo seba? Oni majú také isté právo ako ty – patriť k ľuďom, ktorí dokážu chápať a milovať napriek všetkému čo vedia. Neodsudzuj človeka do jedného vreca prv, než ho dobre spoznáš, prv než sa sám presvedčíš, čo dokáže a čo nedokáže… Samozrejme, že sa každý z nás bojí, že znova dostane ranu pod pás. No strach je u každého človeka. No ak sa budeme všetci riadiť iba strachom, nikto nedokáže nikoho milovať, a nikto nedokáže nikomu dovoliť milovať. K tomu treba zahodiť všetok strach a uveriť v dobro druhého, aj keď to možno bude bolieť.
Zavrieť seba aj druhých do vopred určených vriec na celý život je ľahké. To každý dokáže. No napriek strachu vychádzať k ľuďom a dovoliť im milovať nás, to dokáže málokto. A predsa v tom je život. A vo vreciach je iba smrť pomalá alebo rýchla, no iba smrť. Každý si vyberá čo chce. Nie si jediný, ktorý sa musí tak rozhodovať každý deň… Je to úloha každého človeka na tejto zemi. Riskovať, znova a znova, pretože len tak nájdeš dostatočne veľa aj tých, ktorí ťa nezrania, ktorí ťa budú napriek chybám skutočne milovať takého, aký si.
Takže sa skús uvoľniť, odhodiť strachy a nebáť sa bolesti, ktorá bude vždy, ak budeš skutočne milovať. Je prirodzenou časťou nášho života. No spolu so skutočnou láskou sa tá bolesť dá zniesť a práve tá bolesť prinesie šťastie z lásky tých, ktorí ako aj ty dokázali zahodiť strach a milovať ťa takého, aký si…


Koľko krát som ťa chcel privinúť ako Milujúci ženích svoju milovanú Nevestu, ako Milujúci Otec svojho milovaného Syna, a ty si nevedel a ani si nechcel vedieť, čo ti prinesie skutočný pokoj. A tak to, v čom si márne pokoj hľadal, ťa tak roztrhalo na kúsky a vrhlo do neustáleho nepokoja a vyčerpávajúceho behu za pokojom a skutočným šťastím. A stačilo by, aby si sa zastavil. Na chvíľku a dovolil mi dotknúť sa ťa, tvojho srdca, upokojiť ho a ty by si hneď pochopil, kde bol, je a kde navždy bude tvoj pokoj…🙂 Skús, zastav sa, dovoľ Mi…


Vráť sa k prvej láske – k prvému bozku, k prvému pohladeniu, k prvému objatiu, k prvým skutočným naozajstným slovám: „Tak veľmi ťa milujem!“ – k prvému Zaľúbenému do Teba – k Bohu, ktorý sa radujúc nad tebou od večnosti v svojej mysli nemohol dočkať momenta, keď začneš existovať, aby ťa tam na svitaní tvojho života po prvých momentoch počatia prvý krát mohol pobozkať, pohladiť, objať a povedať: „Tak veľmi ťa milujem!“
Od tohto prvého stretnutia je v hlboko v duši každého z nás odtlačok, popálenina Jeho Nekonečnej dobroty a lásky, po ktorej v hĺbkach našej duše každý neudržateľne túži a neuspokojí sa, kým túto nekonečnosť opäť nenájde…
A ty? Už si ju našiel? Alebo sa ešte stále váľaš v tom, čo ťa nikdy neuspokojí?


Aká je skutočne tvoja viera, ukáže až situácia, kedy ju budeš skutočne potrebovať. Až vtedy zistíš, nakoľko je silná, aby ti pomohla preniesť hory… Často však zistíš, že kdesi po kútoch svojej duše jej nazbieraš ledva-ledva pár odrobiniek – viery, že Boh môže, že On dokáže, že ľúbi bezpodmienečne, že nikdy nerobí chyby, že nakoniec privedie k šťastiu nekonečnému tých, ktorí sa mu v láske otvoria a celí odovzdajú… No nájde Syn človeka vieru v tvojom srdci, keď príde na konci vekov, na konci času, ktorý ti bol daný?


Ľahké hriechy nie si povinný pri spovedi hovoriť, aj keď sa to pre dobrý duchovný život odporúča. Ľahké hriechy sa automaticky odpúšťajú s vyznanými ťažkými hriechmi. V spovedi si však povinný povedať všetky ťažké hriechy od poslednej spovede. Ak si v spovedi úmyselne zamlčal ťažký smrteľný hriech, vtedy sa ti neodpúšťajú nijaké hriechy a musíš ísť znova na sv. spoveď a znova zopakovať všetky hriechy od poslednej správnej spovede a spomenúť aj všetky svätokrádežné spovede a prijímania – teda spovede, v ktorých si úmyselne nepovedal nejaký ťažký hriech a sv. prijímania, ktoré nasledovali po takých spovediach… No v tomto vyznaní hriechov už treba byť úprimný.
Ak si iba zabudol povedať ťažký hriech, na nasledujúcej spovedi to len spomenieš, že si zabudol povedať ten a ten ťažký hriech (ľahké hriechy netreba spomínať, iba ak cítiš, že je to pre teba dôležité aj pre kňaza, aby o nich vedel).
Pri vyznávaní hriechov, prosím, nepozeraj na kňaza – poriadne mu to tam natri tak ako všetko bolo, nech sa aj prepadne od hanby alebo ty – to je jedno, je to stále lepšie ako prežívať život v mukách svedomia, že nemáš nič odpustené a hráš sa na vyspovedaného… nemá zmysel… neľutuj kňazov, oni sú tu na to, aby spovedali a neboj sa ich mienky.
Skutočne dobrý kňaz sa poteší, že konečne prišiel niekto, kto úprimne hovorí o svojich hriechoch a nakoniec je šťastný, že mohol dovoliť Bohu urobiť ťa čistučkým ako sneh.
A ak je nejaký kňaz úbohý a biedny, ktorý zmení k horšiemu svoje správanie ku tebe po spovedi alebo ťa v spovedi poníži za tvoje hriechy, ten kňaz nie je hoden ani teba ani Krista. Spokojne odíď v polovici spovede povediac: „Nie ste druhý Kristus a mali by ste ním byť – Kristus by sa tak nesprával ako vy. Budem sa za vás modliť no nikdy viac si už takéto niečo nedovoľte voči nikomu.“ – a odíď k druhému kňazovi na spoveď, aj keby si mal precestovať dlhú cestu. Znova ešte raz povedz hriechy úprimne a zo srdca a dostaň od Krista odpustenie – úplné, pretože On ti chce odpustiť… Veď práve kvôli tomu zomrel… Preto nemá zmysel sa ho báť, tobôž kňaza… 🙂 Naopak vrhni sa čo najskôr Kristovi do náručia…


Len vtedy sme pravými misionármi, ak dovolíme prežarovať cez svoje slová a skutky teplo a svetlo Otcovej lásky, ktorá neustále vyžaruje z Krista – jeho slov i skutkov. Len vtedy sme skutočnými misionármi, ak sme zjednotení s Kristom – ak sa Mu v jeho živote a poslaní podobáme – ak čo najvernejšie svojimi slovami a skutkami každú minútu svojho života ladíme so slovami a skutkami samého Krista, ktorý stále dennodenne kráča ulicami našich miest a hľadá tých, ktorí by šli tam, kam by šiel on, ktorí by rozprávali to, čo by rozprával on, ktorí by urobili presne to, čo by v danej situácii urobil on.


Človek je tak krehká bytosť ako je aj krehké všetko veľmi vzácne v tomto svete… Tak veľmi ľahúčko sa rozbíja. A ak sa dá nejako dokopy, obklopí sa hrubou vrstvou strachu, cez ktorú sa už len málokomu alebo nikomu nepodarí preraziť a nájsť skutočnú krásu človeka. A tak žijeme vedľa seba v rodinách, pracujeme vedľa seba v práci, sedíme v kostole vedľa seba, kráčame vedľa seba po uliciach miest a ani raz nepocítime skutočnú chuť života, skutočnú krásu každého z nás… Bojíme sa, že nás druhí pošliapu, zneuctia, ponížia… No tak ani nám nikto svoju krehkosť neotvorí a nepozve dovnútra. A o tom je život skutočného misionára – poslaného od Boha hovoriť o radostnej zvesti pre ľudí – že sa netrebá báť, že treba riskovať, napriek bolesti, ktorá patrí ku krehkosti a tým aj ku životu. Ani kvet sa nestáva železobetónovým, aby ho náhodou nezlomili. Vydáva svoju krehkú krásu a vôňu na milosť nemilosť. Železobetónový kvet už nie je kvetom a nevyvoláva obdiv a nehreje v srdci… Aj ty si už taký železobetónový? Alebo sa predsa len pokúsiš byť nezávislý od všetkých strachov – vydaný do rúk Boha, ako sa aj on vydal do našich rúk – krehký a bezbranný a my sme ho zničili, no on znovu vstal k životu a takéto vzkriesenie odvtedy ponúka každému, kto sa ako On nebude báť s Ním umrieť vo svojej krehkosti a odovzdanosti na milosť i nemilosť každému, kto podíde a v obdive nad jeho krásou predsa len schybí a poraní. No život je práve o tom a práve taký – zraniteľný. A bez tejto zraniteľnosti tam života niet… Ži, a naplno ži! Veď tvoj Boh je zárukou tvojej večnosti…


Len ak veríš v skutočného nekonečne silného, múdreho a nekonečne milujúceho Boha neustále pracujúceho nad tvojím večným šťastím, len vtedy sa modlíš vytrvalo, verne, pokojne, pokorne a s dôverou hoc aj do konca života hoc aj nevidíš hneď uskutočnenie svojich modlitieb, hoc sa ti aj zdá, že všetko ide akosi k horšiemu.
Len ak skutočne veríš nekonečne dokonalému Bohu, neunúvaš ho svojimi šťažnosťami a svojimi unáhlenými rozhodnutiami a skutkami neprekážaš v jeho starostlivosti o teba. Pretože keď v modlitbe hovoríš Bohu o svojom probléme, On už dávno dopredu začal konať všetko pre to, aby tvoj problém vyriešil, pretože ako vševediaci a nekonečne ťa milujúci o ňom vedel už od večnosti. Tak sa upokoj a ver, že aj keď podľa teba neodpovedá na tvoje modlitby, robí skryto všetko možné, aby ťa urobil nekonečne šťastným. Veď si ani nevieš predstaviť, koľko vecí treba zmeniť postupne v srdciach ľudí okolo, aby nakoniec mohol vykonať to, o čo si ho prosil v modlitbe. Neboj sa, On nikdy nezabúda na tvoje modlitby, On nie je zábudlivý deduško. Všetko má v rukách a nakoniec ťa privedie k nekonečnému šťastiu, ak mu samozrejme neustále znova a znova veríš… Tak mu veríš? Alebo predsa len všetko aj tak nakoniec nedôverujúc Mu zoberieš do svojich rúk a potom aj všetko vyzerá tak ako vyzerá? Nechaj Mu všetko v rukách a ver, On nikdy nerobí chybu a nakoniec vždy zvíťazí.


Počnúc Kristom má utrpenie spasujúcu silu, ak ho človek spojí s utrpením Krista, pretože Kristus utrpenie ako Boh svojou nekonečnou dokonalosťou posvätil a premenil na nástroj spásy a oslobodenia človeka od zla a znovuobnovenia prvotnej krásy človeka – jeho podobnosti s Bohom v nekonečnom milosrdenstve, pokore, trpezlivosti, sebaobetavosti a múdrosti i odvahe… 🙂 A to sa presne deje s tebou, ak svoje utrpenie spojíš s Kristom. Ak nie, tak ťa utrpenie zničí ako to bolo do Krista, ako to je aj teraz u toho, kto sa v svojom utrpení netúži podobať Kristovi…


Vždy urobíme len to, čo môžeme urobiť, a viac nemôžeme, napriek tomu, že si potom uvedomíme, že by sme aj mohli… No to si uvedomíme až potom… Na daný moment sme boli schopní toho, čoho sme boli schopní so všetkým, čo sme vedeli a chápali… Ak by sme boli schopní inak, urobili by sme inak… Preto nemá zmysel trápiť sa nad tým, že možno by sa dalo ešte to alebo tak a inak… Nedalo! Urobil si, ako sa dalo! Dá sa iba poučiť z toho, čo bolo a urobiť to inak – pri inom človeku, v inej situácii, aby sa možno nestalo niečo ešte horšie… 🙂
Tak poďakuj Bohu aj za svoj pád, zlyhanie, chybu. Lebo o všetkom Boh dopredu vedel a všetko pripravill tak, aby aj toto zlyhanie poslúžilo tvojmu večnému šťastiu a šťastiu iných okolo…
A prestaň sa už týrať a mučiť sebabičovaním za to, čo si urobil nie tak ako by si mohol. Je v tom tvoja urazená pýcha, ktorá nechce prijať to, že si hriešny a slabý. Prijmi svoju biedu, slabosť a hriešnosť. On ju predsa prijíma a vie o nej, a ešte ťa aj miluje takého slabého a hriešneho, tak načo sa tváriť ako svätý za dedinou? Akože: „Ách, jáááj, ako som to len mohol urobiť ja – skoro svätýýý?“ Nie si svätý. Priznaj to a uvoľni sa. Pousmej sa nad sebou samým a bež do náručia Boha. Tam si oddýchni a znova do boja, no s múdrosťou, ktorú si pri páde získal. 🙂 A to stojí za to! A ničoho sa neboj, veď Boh bojuje na tvojej strane! 🙂


Modlitba odpustenia: Daj, Pane, aby som odpustil (meno) tak ako si mu(jej) ty odpustil na kríži. A daj, aby som ho (ju) miloval, ako si ho (ju) ty miloval. = urob tú modlitbu svojou modlitbou s menom človeka, ktorému je ti ťažko odpustiť… A modli sa to napriek všelijakým pocitom akoby neúprimnosti či suchopárnosti tak často ako sa ti dá – čím častejšie tým lepšie. Hlavné jej tvojej rozhodnutie, napriek pocitom bolesti, smútku či hnevu voči tomu človeku, ktorý ti ublížil.


S neodpustením je to podobné ako s fajčením. Ak skutočne chceš prestať fajčiť, tak prestaneš, napriek svojím pocitom, pretože ľudská vôľa je obrovská zbraň. Ak nechceš prestať fajčiť, len o tom stále hovoríš ako treba prestať, ako by si chcel prestať, ako niet síl a nedá sa a bla bla bla, nikto nikdy ťa nedonúti, aby si prestal fajčiť, budeš fajčiť, až kým ťa nerozožerie rakovina pľúc a aj pár minút pred smrťou si dáš cigaretku.
Mal som jedného kamaráta. Fajčil veľmi veľa. Vyhováral sa na všeličo ako každý. Chcel prestať fajčiť – akože chcel, ale skutočne vnútri nechcel. Až keď raz prišiel k lekárovi na ošetrenie a ten mu zistil podorzrenie na nádor na pľúcach, a povedal mu, že sa musí rozhodnúť, vtedy ho to natoľko zobralo, že hlbokov vnútri v srdci sa rozhodol, že nebude fajčiť. A od toho momentu až doteraz nedal do úst ani jednu cigaretu. A predtým si ho mohol presviedčať koľko chceš.
S neodpustením je to podobné. Odpustenie je o vôli a nie o pocitoch. Ak nechceš odpustiť, tak neodpustíš, aj keby ťa tisíce ľudí o tom presviedčalo a ani Boh ťa nepresvedčí a neustále budeš plakať a hovoriť ako chceš odpustiť ale sa nedá, že to tak necítiš a podobné bla bla bla.
No ak skutočne v srdci pochopiš, aká hrôza je neodpustenie, ako môže tvoju dušu ako rakovina rozožrať a rozložiť na kúsky, vtedy ak sa rozhodneš prestať s neodpustením a zatúžiš skutočne po živote bez neodpustenia, odpustíš v tom momente a nikdy sa už ani na chvíľku nevrátiš k neodpusteniu a ani na chvíľku ťa už spomienka na čokoľvek zlé v tvojom živote nezabolí, nezamrazí.
Život bez neodpustenia je omnoho omnoho krajší ako život s neodpustením v srdci. Pretože ak si odpustil, skutočne v srdci, aj keď si spomenieš na všetko, čo sa stalo, budeš mať v srdci pokoj a život bude plný radosti.
Nepozeraj povrchne na svoje srdce. Pozri sa hlbšie. Tam nájdeš more neodpustenia nielen tým ľuďom, ktorí ti ublížili najviac, ale aj mnohým iným, ktorí ti ublížili omnoho menej a aj tým nechceš odpustiť. Ak chceš, tak to skús. Začni od najmenej boľavého neodpustenia a rozhodni sa odpustiť – napriek všemožným pocitom, ktoré ti bránia odpustiť, pretože diabol vie, že ak odpustíš, už ťa nebude môcť trápiť. A potom skús ťažšie neodpustenie vyhnať zo srdca. A tak silnejší a silnejší vyženieš zo srdca postupne väčšie a väčšie neodpustenia. Tak ako? Skúsiš to?


Nikdy nehovor, že by si niečo dobré nevedel alebo nedokázal urobiť, ak to neskúsiš… inak všetko ostane iba teóriou.
Ako vieš, že to nezvládneš, bez toho, aby si to skúsil?
Prezradím ti, že nikto z rodičov, priateľov, učiteľov, muzikantov atď si o sebe nemyslí, že všetko zvláda na jedničku…
Takže trošku pokory priateľu…
Ty chceš byť 100-percentne dokonalý a kým taký nebudeš, nebudeš nič robiť, lebo čo ak to neurobíš tak dokonale ako si to predstavuješ,
ale ty dokonalý nie si a do konca života ani dokonalým nikdy nebudeš, to je iba Boh. K dokonalosti všetci iba bežíme, ideme alebo sa vlečieme v závislosti od viery každého z nás – viery v to, že Boh dokáže aj z takého polena, aké sme, vytvoriť svätca… Tvoja dokonalosť nie je o tebe, je o Ňom.
Upokoj sa – chyby budeš robiť vždy… No nejde o to, nerobiť chyby, ale napriek chybám sa znova a znova pokúšať, bojovať, nevzdávať to, lebo veríš, že spolu s Bohom VŽDY nakoniec zvíťazíš.. Proste iba miluj od srdca a všetko príde… V tom je tajomstvo… Láske sa učíme, tak ako všetkému. Vzdať sa znamená prestať sa učiť milovať. Napriek prehrám vstaň a znova bojuj, pokúšaj sa milovať ďalej, a Boh ťa nakoniec urobí dokonalým… Ako? To je jeho vec, nie tvoja… 🙂 Tak vstávaj, vstávaaaaaj! A znova bojuj s vierou, že On, nie ty, že On spolu s Tebou zvíťazí!


Ak si smutný, že nemôžeš byť so svojimi milovanými tak dlho ako by si chcel, ak si znechutený, že máš len pár mesiacov, týždňov, dní, hodín či minút… NESEĎ vo svojom smútku so založenými rukami! Strácaš drahocenný čas, v ktorom si mal darovať seba – svoje srdce. Je jedno ako dlho s nimi budeš – to krásne, čo im dáš, zostane na celý život v nich, bude to ich oporou, posilou v mnohých chvíľach života. Si schopný pomôcť akýmkoľvek ľuďom kdekoľvek budeš a akokoľvek dlho s nimi budeš. Kdekoľvek ťa to zavedie, všade môžeš a aj máš darovať ľuďom okolo kus seba – kus srdca, nehľadiac na to, ako dlho s nimi budeš a či si to vôbec zaslúžia a či to vôbec má zmysel. Aj jediná minúta života s niekým môže byť pre neho tá najcennejšia, ktorú si bude uchovávať v srdci celý život. A celé roky s niekym iným nebudú tak cenné ako táto minúta s tebou. Chápeš?


Nezabudni kazdy den pozehnat svojich milovanych ale aj tych, ktorych milovat nie je tak lahke. Jeden raz vecer, a druhy krat rano. Vecer nevies, ci sa doziju rana a rano radujuc sa z toho, ze ich Boh nechal zit este jeden den. Tak to skus aspon na tyzden – prid za kazdym z nich, obijmi a nahlas povedz slova: „Nech ta zehna Pan, nech ta chrani od kazdeho zla a nech ti daruje pokoj, mudrost, trpezlivost, pokoru, milosrdenstvo, odvahu, sebaobetavost a lasku, proste vsetko preto, aby si bol nekonecne stastny a nakoniec zjednoteny s Bohom v nekonecnom milovani naveky.“ Zazelaj kazdemu cokolvek od Boha co citis, ze potrebuje. A uvidis, ako sa postupne zmeni vas spolocny rodinny zivot alebo situacia v praci alebo vo farnosti… Skus, ja mam s tym silnu skusenost, len netreba prestavat, treba urobit postupne vsetkych ludi na pozehnani zavislymi. Ved bez pozehnania sa nas velmi lahko zmocnuje zlo, preklinanie a stavame sa tak viac a viac zavisli na preklinani, ponizovani, vysmievani, depresiach, co je preklinanie sameho seba. Chces ci nechces, aj tak budes nakoniec na niecom zavisly. Otazka je len na com konkretne. Tak aku zavislost si vyberies ty? Ja som si uz vybral a zo srdca ju ponukam tebe…


To najcennejšie v nás ako perla žiariaca v centre nášho bytia, je viera –
– viera, že On je jediný, kto ma vždy miloval a cenil si ma, aj keď si ma iní ani len nevšimli, vysmievali, ignorovali,
– viera, že aj teraz ma miluje, napriek tomu, čo o mne ako jediný vie,
– viera, že On jediný ma bude naveky milovať, čokoľvek by sa stalo a akokoľvek by som sa od neho vzdialil, akokoľvek hlboko by som padol, akokoľvek by bolo neodpustiteľné to, čo som urobil…
– viera v Jeho lásku ku mne…
A práve o ňu sa v duchovnom svete odohrávajú najväčšie boje…
Tak sa vzchop duša moja a chráň si svoju vieru a rozvíjaj ju, posilňuj, aby vydržala aj tie najväčšie kataklizmy, ktoré ťa ešte len čakajúúúú!!!!


 

 

Leave a Reply